Malý život

veľká kniha o malom Živote. 

Autor: Hanya Yanagihara                                                   
Počet strán: 622 
Vydavateľstvo: Odeon 
Rok: 2017 

Myslím si, že najväčšie dobrodružstvo s touto knihou zažijete, keď o nej budete vedieť čo najmenej z anotácie. Teda aspoň ja som to tak mala- vedela som len pár vecí a to mi stačilo na to, aby som po nej siahla. Nebudem vám klamať- najviac ma presvedčili odozvy známych a aj neznámych knižôčkárov, neskôr informácia, že kniha je totálne vypredaná a chystá sa dotlač. V češtine, v slovenčine táto kniha ešte len vyjde.

Z toho, čo som o knihe počula, mi bolo jasné, že predo mnou leží mláka depresie, vyronených sĺz a emočného vypätia. Aj napriek tomu som si knižku chcela prečítať a dať jej šancu- už len kvôli tomu, aby som si o nej urobila vlastný názor. Možno práve vďaka tomu, že som čakala tie najhoršie hrôzy, aj keď som netušila, akého budú rázu, som počas čítania ani raz neplakala. Áno, raz mi kniha po dočítaní jednej vety vypadla z rúk, párkrát som knihu musela zatvoriť, informáciu spracovať a po pár minútach pokračovať, ale neplakala som. Ani raz. To však neznamená, že kniha nie je smutná. Je masívne depresívna, miestami až surovo napísaná, akoby sa autorka vyžívala v opise javov, aby čitateľ pociťoval ešte väčšiu ľútosť či beznádej. Spočiatku som Yanagiharu za tú občasný surový opis neznášala, neskôr milovala, aj keď sa mi to ani raz nečítalo ľahko. Pochopila som, že je to črta knihy, ktorú si zapamätáte. Vlastne vám v mysli utkvie hŕba vecí, keď knižku náhodou zazriete v kníhkupectve. Mne sa napr. so štýlom autorky spájajú surové opisy, dlhé a komplikované, no úžasné súvetia, či vynechávanie zlomových scén.  
"Připadá mu, jako v poslední době stále častěji, že jeho život je něco, co se mu prostě přihodilo, nikoli něco, co by nějak aktivně utvářel." 
Nad paradoxným názvom knihy sa môžem iba zasmiať. Táto kniha je obsiahla, rozsahom a aj obsahom, veľká a hrubá. Do slova a do písmena opisuje život. Životnú púť štyroch postáv, aj keď iba na dve z nich púta pozornosť. Práve vďaka tomu čitateľ pozná, ako každá postava inak vyrastala, čím si prešla a akej sa jej dostalo výchovy. Je to neuveriteľne rôznorodé a nápadité, rovnako ako naše životy v skutočnosti. Osobne Yanagiharu obdivujem za to, že dokázala napísať knihu, ktorá opisovala takmer celučkú životnú cestu. V texte sa však nachádza mnoho úsekov, ktoré sú absolútne nepotrebné a možno aj zbytočné, no práve vďaka tomu je to dielo kompletnejšie a presvedčivejšie. Keďže však predpokladám, že aj Hanya Yanagihara mala svojho editora/editorku, kt. väčšinou škrtá a červeným perom vytvára more šípok a škrtaníc, neviem si predstaviť, aký dlhý musel byť rukopis v pôvodnom znení. 
"Každý má přece pocity, o nichž dobře ví, že by na jejich základě neměl konat, protože kdyby to udělal, život by byl rázem daleko složitější."
V tejto recenzii vám ani náhodou neprezradím nič o deji, pretože vám nechcem skaziť dojem z čítania. Je to o živote- akom, to sa dozviete v knihe. Čomu sa chcem venovať, je môj osobný názor a štýl, akým je kniha napísaná. Ako som už spomínala, knižka je extrémne silná a smutná, rozoberá samotný život a aj napriek všetkému, zaujímavým či menej zaujímavým pasážam, sa to číta veľmi dobre. Ja som za deň prečítala maximálne 50 strán, viac som nikdy nevládala, ale nie je to čítanie, pri ktorom by ste sa zamýšľali nad filozofickými myšlienkami a vyčerpávali sa. Preferovala som rozkúskovanie knižky, aby som si ju vedela lepšie vychutnať a pochopiť. Malý život nemá typický dej- teda tzv. úvod, jadro a záver, skôr je to plynutie, ktoré vás zaujíma a chcete sa doň ponoriť čo najhlbšie.  

Väčšina ľuďom sa táto kniha veľmi páčila a zasiahla ich. Aj mne sa páčila- počas čítania. Keď som však knihu zatvorila po dočítaní poslednej strany, uvedomila som si, že táto kniha nebola pre mňa. Určite mi veľa dala, čo sa týka štýlu, formulovania viet, opisov apod., ale koniec-koncov, musím priznať, že som asi výnimka. Túto knihu by som dokázala chváliť donekonečna skrz faktory, ktoré by si všimol asi každý. Skritizujem ju však z môjho pohľadu na vec. Ja osobne som zástankyňou toho, že život má aj svetlé a aj temné stránky a závisí len na nás, či si vyberieme svetlo alebo tmu. Existujú ľudia, ktorí sa z totálneho bahna vyšvihli na vrchol, ale aj takí, ktorí sa stále ponárajú hlbšie a hlbšie a nikdy im nedôjde, že oni rozhodujú, ako sa k danej situácii postavia. 
"V túto chvíli si však vynalézali  vlastní druh vztahu, který nebyl oficiálně uznán dějinami ani zvěčněn v poezii či písních, ale připadal jim  pravdivější a méně omezujíci."
Autorka očividne chcela dokázať svojou knihou, že akokoľvek sa snažíme, temnota nás stále pohltí. Ja s týmto tvrdením vôbec nesúhlasím. Ako prostriedok na vyjadrenie použila hlavnú postavu, ktorá sa narodila pod nešťastnou hviezdou a v podstate už ako batoľa sa dostala do zlých rúk a tiahlo sa to s ňou celý celučký život. V istom zmysle chápem, že ju asi nikto z nás nebude vedieť plne pochopiť, no na druhú stranu som sa niekedy rozčuľovala/ možno usmievala nad tým, že autorka sa tak veľmi snažila sťažiť jej situáciu, že ku koncu jej to už absolútne nevychádzalo, priveľmi to silila a ja som jej už neuverila. Nech by život bol akokoľvek krutý- to, čo opisovala v jednej pasáži z detstva, jednoducho nemohla byť pravda. A od toho okamihu, ako som si uvedomila, že sa autorka hrá a omylom prešla cez čiaru, som postavu už neľutovala. Začala som ju nenávidieť. A uvedomila som si, že toto nie je kniha o sile, ale o slabosti. O vnútornej rezignácii, ktorá mala korene v minulosti a nemala už nič spoločné s prítomnosťou a už tobôž nie s budúcnosťou.  Daná postava sa nechala bičovať spomienkami, pričom sa vďaka skvelej prítomnosti mohla vyšvihnúť na vrchol. Viem, že so mnou určite mnohí nebudú súhlasiť, prípadne by si niektorí aj zašepkali, že knihu som vôbec nepochopila a že postavu súdim za zbabelosť, pričom som si zďaleka neprešla tým, čím ona. Ale verte mi: pochopila som všetko, len zo svojho uhla pohľadu. 

Tá zbabelosť a rezignácia, ktorá sa v príbehu  šírila každou stránkou, mi neskutočne liezla na nervy a dráždila ma. Je to taký pocit, ako keby sa pred vami niekto topil a vy by ste mu radi pomohli, ale máte ruky v putách a nedokážete ho zachrániť. Ba čo viac, musíte sa pozerať na to, ako pomaly končí. Ak by som mala zhodnotiť, čo mi kniha dala, bola by to určite spisovateľská inšpirácia. Hanya Yanagihara píše skvostne, neskutočne dobre a pútavo. Zamilovala som si jej opisy a dlhé vety, ktorých čaro mi ukázala práve ona. No čo by som si mala vziať z príbehu? Je toho mnoho a zároveň nič. Tá kniha ma každý deň rozladila a presviedčala ma o nespravodlivosti či beznádeji. Dočítala som to, ale bola som plná hnevu, lebo táto kniha svojou hlavnou myšlienkou pomôže minimálnemu počtu čitateľov (môj názor). Je to tak depresívne a smutné, že keď zažívate nejakú ťažkú životnú situáciu, tak vám to len prihorší a budete mať chuť skočiť z okna. 
"Jde o to, aby člověk tu cestu prošel, ne projel."
Zhrnula by som to asi tak, že Malý život  je kvalitná próza, ale vychutnajú si ju hlavne takí čitatelia, ktorí súhlasia so životnou pravdou tejto knihy. Ja, čo mám úplne inú teóriu, už teraz viem, že si túto knihu už možno nikdy viac neprečítam. Bola plná krásnych (prekvapivo milých) myšlienok, ale bola takmer zahltená jej smutnými sestrami.  Autorka má jednoznačne vycibrené písanie, bolo to pohladenie pre čitateľskú dušu, no čo sa týka deja, nebolo to až tak pre mňa.


Komentáre

Obľúbené príspevky