O zmysle ľudského života

Všetci sme sa už pýtali na zmysel života, však? 

Autor: Ladislav Kováč                                 
Počet strán: 96
Vydavateľstvo: Absynt (pod značkou Kalligram)
Rok: 2018

Tým, že sme ľudia, tak toho máme, či o to stojíme či nie, veľa spoločného. Jednou takouto charakteristickou črtou je napríklad aj to, že sa neustále pýtame. Ako vznikol svet? Prečo sme tu? Aký je zmysel nášho bytia? Existujú aj iné planéty, kde je život? Iste, na väčšinu takýchto otázok odpoveď nepoznáme a možno ani nikdy poznať nebudeme. Napokon, stále je tu malá pravdepodobnosť toho, že sa veda v niečom mýli a že v skutočnosti ľudstvo nepozná pravdu, aj keď si myslí, že ju má na dosah.

Ladislav Kováč napísal svoju zbierku myšlienok na 83 strán čistého textu. Z jedného uhla pohľadu by sme mohli tvrdiť, že o zmysle života sa nedá písať, lebo je to večná záhada, na druhú stranu by sme mohli diviť: A to má len 83 strán? Nuž, áno. Autor je biochemik, pedagóg a filozof v jednom. Sama som preto bola zvedavá, z akého konca začne vysvetľovať svoju teóriu popretkávanú faktami (a na moje prekvapenie aj poéziou).

Kováč sa rozhodol začať úplne od piky, až sa dopracoval do dvadsiateho prvého storočia. Zvláštne, nie? V knihe sa zamýšľa nad človekom, svetom, vedou, náboženskými pravdami (pričom je potrebné dodať, že podľa každého náboženstva je pravda len jedna, ale každé z náboženstiev ju má inú) a dokonca aj nad ďalekou budúcnosťou. 

Ja mám eseje veľmi rada, aj keď je mnoho ľudí, ktorí esejistickému čaru nepodľahlo. Pri tomto type textu je veľmi dôležité, či vás téma zaujíma, či sa s autorovými myšlienkami zhodujete (keďže ide samozrejme aj o úvahové časti) a či vám niečo takýto text dá. Myšlienky a vaše presvedčenie je len a len vaše a preto je potrebné začať čítať každú knihu s vedomím, že nie ste špongia, ale filter. Sám autor na začiatku píše, že toto je jeho pravda a jeho teória. Máte plné právo s ním nesúhlasiť, rovnako ako si z jeho slov niečo vziať. Ja by som povedala, že som si niečo vzala a niečo aj v duchu zamietla. Poväčšine čítam beletriu a som skôr zástancom umenia ako vedy (čo sa týka životnej pravdy). Nie som človek, ktorý stopercentne verí niečomu, čo dokázala alebo čo tvrdí veda. Predsa len, aj ona sa mnohokrát zmýlila. Možno aj práve preto, lebo ju rozvíjajú ľudské bytosti, ktoré sa mýlia. Časti plné faktov, presných čísel a údajov som si prečítala, ale nenechala som ich, aby do mňa prerazili. Na druhú stranu sa mi páčila kombinácia vedeckých poznatkov s poéziou. Bolo krásne vidieť, ako sa umenie a veda dopĺňajú a spájajú sa do jedného veľkého súladu.

"Na psychiatrii som sa naučil, že skúmanie chorého človeka je najlepší spôsob, ako porozumieť človeku "normálnemu.""

Kniha mi určite dala niečo nové, pomohla mi pochopiť, alebo teda priblížiť ľudský fenomén- ako sa postupne človek vyvíjal až do dnešnej podoby. S mnohými autorovými tvrdeniami som aj súhlasila- napr. s tým, že technológie, nás, ako hypersociálne bytosti, veľmi menia a práve to je výzva pre dvadsiate prvé storočie. Autorova teória budúcnosti bola na môj vkus až príliš odvážna a vedecká, kvôli čomu vo mne vyvolala mierne pesimistické myšlienky. 

"Šelma nikdy nemôže byť taká krutá ako človek, tak umelecky krutá."

Táto knižôčka bola autorovou výpoveďou o jeho pravde a jeho presvedčení. Ja, ako čitateľka, som si z nej niečo vzala a som za to rada, pretože už asi nikdy nebudem rozmýšľať tak ako predtým. Kniha vám nedá jasnú odpoveď na to, čo je zmyslom života, ale vďaka napísaným myšlienkam na to možno prídete po čase sami. Ešte by som chcela dodať, že som veľmi rada, že vo vydavateľstve Absynt- Kalligram existuje nová edícia, Skica, kde píšu eseje aj slovenskí autori. Verím, že je to veľmi obohacujúce pre slovenských čitateľov.

Za knižku ďakujem vydavateľstvu Absynt!