Tajný denník Hendrika Groena 83 a trištvrte roka

Prečítajte si denník holandského starčeka žijúceho v domove dôchodcov. 

Autor: Hendrik Groen 

Počet strán: 391 

Vydavateľstvo: XYZ 

Rok: 2017 

Mám taký pocit, že posledných pár rokov je taký trend písať romány, kde sú hlavní predstavitelia v pokročilejšom veku. Akoby sme sa všetci zobudili a uvedomili si, že sa vlastne dá písať o starobe, vtipne a pútavo, a dokonca sa z toho môže vykľuť aj príbeh, ktorý vás dojme, rozosmeje a obohatí. Ja som síce nečítala Storočného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol (videla som len film) a ani Muža menom Ove (na to sa však chystám), ale vedela som si predstaviť, že sa so starobou a starými uhundranými protagonistami dá dobre zabaviť. 

Tajný denník Hendrika Groena je jeden z najlepších holandských debutov z roku 2014, nehovoriac o tom, že vyhral čitateľskú cenu za najlepšiu knihu roku 2016. Avšak aj napriek popularite tejto knižky nikto netuší, kto je jej autorom. Knihu napísal sám Hendrik Groen- čo je, samozrejme, pseudonym. Spočiatku autor tieto zápisky písal na blog a na základe toho ho oslovilo vydavateľstvo. Kniha sa preložila do viacerých jazykov a dnes sa číta v 36-tich krajinách sveta. No stále zostáva záhadou, kto je autorom. Je to žena? Je to muž? Je to akýsi slávny holandský spisovateľ? A, asi jedna z najzvedavejších otázok: Píše to naozaj dôchodca? 

Priznám sa, že absolútne som nemala v pláne pustiť sa do tejto knihy. Jednoducho ma oslovila v knižnici a ja som si ju vypožičala s pocitom, že najskôr na ňu nebudem mať čas, takže si ju dvakrát predĺžim, a pekne naspäť vrátim. Lenže okolnosti, a hlavne sklesla nálada, ma donútili dať jej šancu. A urobila som dobre. Ak totiž hľadáte nejaké oddychové čítanie, pri ktorom chcete vypnúť a odreagovať sa od problémov či ťažkých tém, táto kniha je pre vás. Jeden zápis je maximálne na stranu a pol, vďaka čomu sa vám kniha číta sama. A vy oddychujete, samozrejme. 

Musím uznať, že Hendrika som si ako hlavnú postavu veľmi obľúbila. Nebol príliš pesimistický a ani nudný či spomalený, skôr úprimný, ironický a sčítaný. On sa sám v domove dôchodcov cítil ako ryba na suchu- nenormálne mu všetky tie geriatrické prípady liezli na nervy a v duchu sa modlil, aby sa mu nejakým spôsobom podarilo vymaniť z tej neuveriteľnej nudy, ktorá panovala v spoločenskej sieni. Jeho túžba sa naplní, keď spolu s novou členkou domova a inými, už zabývanými, dôchodcami, založí klub Starí-ale-nie-mŕtvi. Dohodnú sa, že budú chodiť spoločne na výlety, skúšať nové veci, ochutnávať dobré jedlo a zapíjať ho kvalitným vínom. Jednoducho sa rozhodli, že si ten čas, aj napriek svojmu veku, dokážu naozaj užiť. 

Hendrikove rozprávanie je neskutočne vtipné, hlavne vďaka tomu, že využíva inteligentný humor, iróniu a sarkazmus. Niekoľkokrát som vybuchla do smiechu a nevedela som sa prestať smiať. Čo vám poviem, tak vtipnú a odľahčenú knihu som už dávno nečítala. Na druhú stranu sa Hendrik nebojí písať a zamýšľať sa aj nad smrťou, eutanáziou (v Holandsku o tom rozmýšľajú trochu ináč ako u nás), svojou minulosťou (v takých chvíľach ma všetok smiech prešiel) či tým, ako sa vysporadúvať so svojou starobou. Opísal tam aj niekoľko skúseností s mladými ľuďmi, z čoho mi bolo smutno. Domov dôchodcov je opísaný ako budova, ktorej šéfuje prefíkaná riaditeľka, ktorú Hendrik veľmi rád provokuje.
Babky a dedkovia sa väčšinou rozprávajú, no čo vám poviem, o všetkom. O katastrofách, nehodách, úmrtiach slávnych či korunovácii nového holandského kráľa. Pripomínam, že vďaka knihe vám bude aspoň trošku priblížené Holandsko, Holanďania a ich zmýšľanie. Hendrik sa o svoju krajinu zaujíma a takisto o nej aj rád píše. 

Tento denník je trpko-sladký: vtipný a zároveň aj dojímavý. Niekedy na mňa doľahol smútok, inokedy som sa mala chuť iba smiať. Čítanie ma bavilo, aj keď je pravda, že by som si vedela predstaviť, keby do deja  autor zakomponoval nejakú poriadnu zápletku. Pochopte, ide o denník, deň za dňom, a je to príjemné a dobré čítanie, ale niekedy sa mi žiadalo mať v deji akési vzrušenie, či napätie. Prečítala by som to možno ešte rýchlejšie a s väčším nadšením. Som však rada, že som mala možnosť knižku si prečítať, pretože mi veľmi pomohla "zresetovať" a pozrieť sa na veci ináč. A pripomenula mi, aj to, že nech sa deje, čo sa deje, život ide ďalej.