Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť

Päť nadčasových esejí, ktoré by si mal prečítať každý, no predovšetkým mladí. A takí, ktorí veria, že dokážu zmeniť svet. 

Autor: Doris Lessing                                                     

Počet strán: 103 
Žáner: eseje, náučná a motivačná lit. 
Vydavateľstvo: Inaque 
Rok: 2017 

Pôvodná anotácia: 
Kniha s názvom Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť sú zbierkou prednášok Doris Lessingovej, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru. V týchto výnimočných textoch sa zdôrazňuje význam nezávislého myslenia, spochybňovanie zaužívaných myšlienkových schém a vzorcov a odolávanie lákavej apatii. Doris Lessing tvrdí, že len, ak sme dostatočne slobodní na to, aby sme spochybnili autoritu a dovolili si nesúhlasiť, môžeme poraziť despotizmus a nevedomosť. 

Moje hodnotenie: 

Táto malá a útla knižka ma oslovila už dávnejšie, ale trval istý čas, dokým sa ku mne dostala. Tušila som, že to bude niečo hodnotné a vážne, ale moje prognózy sa ani zďaleka nenaplnili. Tieto eseje, prednášky, sú výkrik. Očividne nie som sama, komu na ľuďoch a celkovo v spoločnosti vadí strašne veľa vecí. Doris Lessing toho mala očividne tiež plné zuby a preto svoje myšlienky nepoprášila sladkým práškom, ale povedala to tak, ako sa veci majú. Presne takí by podľa mňa mali byť spisovatelia, vrátane tých súčasných- mali by byť draví, nespokojní, drzí, kritizujúci a presadzujúci za správne konania a myšlienky. Mali by ľuďom pripomínať, že v sebe naozaj majú odvahu na to, aby svoju nespokojnosť premenili na vytúženú zmenu. Ľudia sú však spomalení, leniví a plní beznádeje. Pretože tak ako sa hovorí: Človek si zvykne na všetko. Bohužiaľ. 

"Domnievam sa, že ľudia, čo prídu po nás, sa budú čudovať, že na jednej strane sme nahromadili toľko informácií o vlastnom správaní, zatiaľ čo na druhej strane sme sa ani nepokúsili ich využiť na to, aby sme zlepšili svoje životy."

Síce každá esej sa zaoberá inej tematike, taká hlavná nitka, hlavná myšlienka, je stále tá istá. Aj jedinec dokáže veľa. Dokáže zmeniť svet. Odmalička sme tak vychovávaní, že každý na nás pozerá, keď robíme niečo inak. A to nie je dobre. Netreba predsa vytŕčať z davu. Mali by sme byť rovnakí, poslušní. Pretože jedinec predsa nedokáže nič zmeniť. Tak sme sa to učili v škole. Potrebujeme skupinu, z ktorej nesmie nikto vytŕčať. No nemrazí vás z toho? Doris by na to povedala jediné: "Ľudia sú ovce." 

"Samozrejme, že sa nájdu originálne mysle, ľudia, ktorí si stoja za svojím, ktorí sa nestanú obeťou potreby hovoriť alebo robiť to, čo všetci ostatní. Ale je ich málo. Veľmi málo."

Ak cítite, že je vo vás niečo neobyčajné, alebo slabý hlások túžby po zmene, choďte do toho. Alebo si prečítajte túto knihu a vrhnite sa do svojich plánov. Doris vás bude povzbudzovať, dodávať vám odvahu a prízvukovať, že ak sa budete líšiť, tak urobíte najlepšiu vec vo svojom živote. Ľudia mnohokrát trpia pre to, lebo sa až príliš boja väčšiny, ktorá ide ako slepá za prízemnými túžbami. 

"Na dve oblasti ľudského učenia- literatúru a históriu, zapisovateľky ľudského správania, myslenia- mladí ľudia a učitelia čoraz viac zabúdajú."

Okrem toho autorka rozoberá aj politické situácie a problémy, ale ak sa nevyznáte do politiky, nič sa nedeje. Ani ja z tejto témy nemám veľké poznatky, ale Dorisiným slovám som rozumela, pretože všetko vysvetlila jasne a zreteľne. Miestami mi možno nahnala strach z budúcnosti a z toho, čoho všetkého je človek schopný, ale koniec koncov, túto knihu napísala v roku 1986 a hlavné problémy sa nezmenili, iba pretransformovali. Nechápem ako, ale táto kniha je aj napriek toľkým rokom nadčasová. V súčasnej dobe nás straší terorizmus, ktorému sa autorka venuje tiež a tvrdí, že ľudská krutosť je najprimitívnejšia črta ľudskej rasy. A úplne s ňou súhlasím- zabíjajú tí, ktorí nehľadajú naozajstné riešenie. Chcú v ostatných vyvolať strach, na ktorom chcú mať postavenú autoritu... Preto by sme mali prekvitať láskou, byť milí a usmievaví, hoci aj k babke sediacej na lavičke na autobusovej zastávke. 

Autorka, Doris Lessing, bola držiteľka Nobelovej ceny za literatúru. Zomrela v roku 2013 v Londýne.

Poviem vám pravdu- pri čítaní som mala zimomriavky. Nepreháňam, naozajstné zimomriavky. Mala som pocit, akoby do seba všetko do seba zapadlo a mne sa opäť otvorila myseľ, bažiaca po nových myšlienkach, knihách, filmoch, ľuďoch... Naozaj geniálne. Výstižné. Potrebné. Keby to bolo na mne, v školách by si stredoškoláci čítali aspoň jednu prednášku a na hodinách ju rozoberali. Škoda, no. Možno raz.  

Za poskytnutie knižky ďakujem vydavateľstvu Inaque.