Kultúra: A. P. Čechov už v devätnástom storočí napísal hru pre dnešných ľudí ako na mieru
Nebolo to tak dávno, čo som si zaumienila, že by som mala začať chodiť častejšie do divadla. Nie preto, aby som mala čo dávať na instagram a už vôbec nie preto, aby som za každú cenu vyčnievala. Rozhodla som sa tak z toho dôvodu, lebo som si uvedomila, že divadlo sa mi naozaj neskutočne páči a nevidím dôvod, prečo by som si ho mala odopierať. Veď čas sa dá nájsť naozaj na všetko.
V utorok som teda šla do Štátneho divadla v Košiciach na činohru Ujo Váňa, ktorej autorom je ruský dramatik, lekár a spisovateľ- Čechov. Priznám sa, že od jeho poviedok som čakala niečo viac a tak som nemala nejaké extra veľké očakávania. Skôr ma stále udivoval tým, že napísal nespočetne veľa textov (naozaj neskutočne veľa) a inšpiroval mnohých slávnych spisovateľov ako napr. Hemingwaya, Bulgakova, Salingera či Murakamiho, a aj napriek tomu o sebe stále hovoril ako o "len" lekárovi, ktorý rád vo voľnom čase píše. Nič viac.
Nemala som ani predstavu o čom by Ujo Váňa mohol byť. Len som počula, že je to naozaj dobré a, tak pošepky, som v duchu vyzvala Čechova, nech mi ukáže, čo napísal, nech mi dokáže, že je naozaj taký dobrý ako o ňom hovorí celý literárny svet.
Táto činohra nebola akčná a ani nebola plná dynamických scén- prelievali sa v nej veľmi hlboké dialógy a monológy s občasnými scénami, ktoré pôsobili ako uzol: zapríčinili to, že sa dej uberal úplne iným smerom. Niektorým divákom sa to nepáčilo a ja si dovolím povedať, že možno preto, lebo sa nad slovami a činmi postáv hlbšie nezamysleli a nevideli v nich zmysel. Vôbec si nevšimli, že im Čechov pred očami ukazuje tie najzavážnejšie a najodpornejšie ľudské chyby.
Hra sa odohráva v jednom dome a celé sa to točí okolo jednej bohatej rodiny niekedy slávneho, dnes už starého a vyhasnutého, profesora, ku ktorej príde na návštevu jeho psychiater. Medzi ďalšie postavy patrila aj mladá profesorova manželka, ktorú každý považoval za zlatokopku, jeho dcéra po prvom manželstve Soňa a napríklad aj ujo Váňa- brat zosnulej prvej profesorovej manželky. V tomto dome bolo však všetko postavené na hlavu. Pretože každá postava, či už bola mladá či stará, síce pochádzala z dobre zabezpečenej rodiny, duševne umierala. Nikto nepracoval- všetci ako takí paraziti žili z majetku, dedičstva. Postavy tak zleniveli, že až hnili. Len pili, plakali a umierali túžbou nájsť niečo, prečo sa oplatí žiť. Nemali zmysel života a preto do deja vstupujú aj také prvky ako hádky, nevera či dokonca úmysel spáchať samovraždu.
Pre mňa bolo takmer nemožné, že autor dokázal v hre, v ktorej napätie nejako výrazne nestúpalo, vyobraziť a rozobrať širokú škálu ľudských problémov a chýb. Nevynechal životné prostredie, medziľudské vzťahy a ani povrchné ľudské priority. Všetko to bolo samozrejme podané s poriadnou dávkou irónie a inteligentného humoru.
Hrou Ujo Váňa si ma Čechov získal a činohra ešte viac. Navyše som bola príjemne prekvapená aj kvalitným obsadením. Prúdili mnou emócie, prenikala do mňa energia z pódia. Miestami som sa mala chuť rozplakať, keď sa postavy divákom zdôverili, že sú naozaj a hlboko nešťastné.
Povedzme si pravdu: táto hra je určená presne pre ľudí z dvadsiateho prvého storočia. Naše hodnoty sú postavené na majetkoch a peniazoch, až sme ochotní sa vzdať vnútorného šťastia a úprimného citu- lásky. Každý z nás v istom okamihu života sa cíti byť nešťastný. O tom, či každý deň stojí za prežitie a či naozaj človek bytostne potrebuje prácu, aby našiel zmysel života, sa dozviete v divadle. Odporúčam všetkými desiatimi.
V utorok som teda šla do Štátneho divadla v Košiciach na činohru Ujo Váňa, ktorej autorom je ruský dramatik, lekár a spisovateľ- Čechov. Priznám sa, že od jeho poviedok som čakala niečo viac a tak som nemala nejaké extra veľké očakávania. Skôr ma stále udivoval tým, že napísal nespočetne veľa textov (naozaj neskutočne veľa) a inšpiroval mnohých slávnych spisovateľov ako napr. Hemingwaya, Bulgakova, Salingera či Murakamiho, a aj napriek tomu o sebe stále hovoril ako o "len" lekárovi, ktorý rád vo voľnom čase píše. Nič viac.
Nemala som ani predstavu o čom by Ujo Váňa mohol byť. Len som počula, že je to naozaj dobré a, tak pošepky, som v duchu vyzvala Čechova, nech mi ukáže, čo napísal, nech mi dokáže, že je naozaj taký dobrý ako o ňom hovorí celý literárny svet.
Táto činohra nebola akčná a ani nebola plná dynamických scén- prelievali sa v nej veľmi hlboké dialógy a monológy s občasnými scénami, ktoré pôsobili ako uzol: zapríčinili to, že sa dej uberal úplne iným smerom. Niektorým divákom sa to nepáčilo a ja si dovolím povedať, že možno preto, lebo sa nad slovami a činmi postáv hlbšie nezamysleli a nevideli v nich zmysel. Vôbec si nevšimli, že im Čechov pred očami ukazuje tie najzavážnejšie a najodpornejšie ľudské chyby.
Hra sa odohráva v jednom dome a celé sa to točí okolo jednej bohatej rodiny niekedy slávneho, dnes už starého a vyhasnutého, profesora, ku ktorej príde na návštevu jeho psychiater. Medzi ďalšie postavy patrila aj mladá profesorova manželka, ktorú každý považoval za zlatokopku, jeho dcéra po prvom manželstve Soňa a napríklad aj ujo Váňa- brat zosnulej prvej profesorovej manželky. V tomto dome bolo však všetko postavené na hlavu. Pretože každá postava, či už bola mladá či stará, síce pochádzala z dobre zabezpečenej rodiny, duševne umierala. Nikto nepracoval- všetci ako takí paraziti žili z majetku, dedičstva. Postavy tak zleniveli, že až hnili. Len pili, plakali a umierali túžbou nájsť niečo, prečo sa oplatí žiť. Nemali zmysel života a preto do deja vstupujú aj také prvky ako hádky, nevera či dokonca úmysel spáchať samovraždu.
Pre mňa bolo takmer nemožné, že autor dokázal v hre, v ktorej napätie nejako výrazne nestúpalo, vyobraziť a rozobrať širokú škálu ľudských problémov a chýb. Nevynechal životné prostredie, medziľudské vzťahy a ani povrchné ľudské priority. Všetko to bolo samozrejme podané s poriadnou dávkou irónie a inteligentného humoru.
Hrou Ujo Váňa si ma Čechov získal a činohra ešte viac. Navyše som bola príjemne prekvapená aj kvalitným obsadením. Prúdili mnou emócie, prenikala do mňa energia z pódia. Miestami som sa mala chuť rozplakať, keď sa postavy divákom zdôverili, že sú naozaj a hlboko nešťastné.
Povedzme si pravdu: táto hra je určená presne pre ľudí z dvadsiateho prvého storočia. Naše hodnoty sú postavené na majetkoch a peniazoch, až sme ochotní sa vzdať vnútorného šťastia a úprimného citu- lásky. Každý z nás v istom okamihu života sa cíti byť nešťastný. O tom, či každý deň stojí za prežitie a či naozaj človek bytostne potrebuje prácu, aby našiel zmysel života, sa dozviete v divadle. Odporúčam všetkými desiatimi.
zdroj obrázkov: www.sdke.sk
Komentáre
Zverejnenie komentára