Šepot dúhy

Príbeh o študentke Kristíne, dvoch bratoch, zdravom a hendikepovanom, a zákernej chorobe- rakovine. 

Autor: Simona Kutišová                                                                   

Počet strán: 215 
Žáner: slovenská beletria, román, YA 
Vydavateľstvo: TRIO Publishing 
Rok: 2017 

Pôvodná anotácia: 
Niekedy si život naplánujeme do poslednej minúty, no on sa nám iba smeje. Zaútočí na najzraniteľnejšie miesta nášho srdca, aby nám dal pocítiť, kto je tu pánom. A nám potom zostáva jediné: prežiť tie chvíle, čo nám núka, čo najlepšie. Aj s chybami, ktoré každý z nás robí. So svojimi najbližšími. Aby sme raz neľutovali, že sme zatvorili oči pred tými, ktorí našu pomoc naozaj potrebovali.
Študentka Kristína nadovšetko miluje svojho dedka. Do jeho susedstva sa nasťahuje nová rodina s dvoma synmi. Starší z bratov Michal je nepríjemný a prská na celý svet. Nikoho si nechce pustiť k sebe bližšie. Jediný, ku komu dokáže byť skutočne milý, je Kristínin chorý dedko. Tento vzťah však v Kristíne vzbudzuje žiarlivosť a vyvoláva v nej všelijaké otázky. Stále dumá nad tým, prečo pekný mladík nikomu nedovolí nahliadnuť do svojho vnútra. Peter je bratov pravý opak, aj keď ich spája niečo, čo by zo života veľmi radi vymazali. Tragédia. Peter je napriek hendikepu srdečný a veselý. Ale aj jeho niečo ťaží a dúfa, že práve Kristína môže jeho ponurý život presvetliť. Michal však neverí, že toto dievča je to pravé pre jeho brata, ktorého celý život chráni. Ako sa k tomuto všetkému stavia Kristína?
Príbeh o sile priateľstva a o láske k rodine... 

Moje hodnotenie: 

S typickým slovenským prostredím, v ktorom denne žijeme, sa stretneme jedine v našej domácej literatúre. Práve takéto čaro- slang, skratky, prezývky, náš systém či tradície, dáva textu svoju jedinečnosť a príbeh sa nám zdá o niečo reálnejší. Akoby sa dial vedľa u susedov. Nový román Simony Kutišovej je tentoraz, možno trošku netradične, vsadený do konkrétnej dediny. Pojednáva sa v ňom o rodinných hodnotách, láske a nespravodlivosti, s ktorou sa každý z nás musí vedieť popasovať, akurát že iným spôsobom. 

Priznám sa, že anotácia na mňa pôsobila mätúcim dojmom. Veľmi presne som nevedela, čo mám od príbehu očakávať a okolo akej problematiky sa bude točiť. Keď som sa však do knihy začítala, po čase mi to už bolo aj celkom jedno, lebo príbeh sa uberal nejakým smerom- a ja som bola zvedavá akým. Hlavná postava Kristína, bola celkom fajn. Keďže bola rozprávačka, musela som ju mať istým spôsobom aspoň trošku rada, ale pomerne často mi liezla na nervy svojim detinským správaním. Hlavne ma to iritovalo počas začiatku, ktorý bol sám o sebe dosť pomalý, keďže bol celý vysvetlený v anotácii. Kika na mňa pôsobila dojmom takej tínedžerskej "drama queen", typu že o chlapcovi básni a sníva o ňom s otvorenými očami celý deň a potom povie: "Ale ja doňho nie som." Nechcem byť príliš kritická, ale fakt mi niekedy dosť brnkala na nervy. Predsa len na budúcu vysokoškoláčku sa očakáva trošku dospelácke správanie. 

Čo sa týka dvoch vedľajších postáv, Miša a Peťa, tak tí mi sadli omnoho viac. Konkrétne teda Mišo- je to taký typ chalana, ktorý je možno na prvý pohľad chladný a nedostupný, ale je to len preto, že si okolo seba stavia ochranný múr. Peťo bol jeho pravý opak, ale jeden čas mi pripadala neskutočne otravný, až príliš. Na druhú stranu autorka práve vďaka tejto postave poukazovala na nespravodlivosť a nevýhody života- jeden brat je zdravý a druhý hendikepovaný, ktorého nečaká normálny život. Práve pri takýchto scénách som si stále uvedomovala, aké šťastie mám, že som zdravá a že si teoreticky môžem robiť, čo len chcem. A nemusím sa báť ísť na ulicu. 

Celkovo mi na príbehu vadili dva konkrétne prvky. Prvý bol charakteristikovaný "náhodnými stretnutiami" a väčšinou sa vyskytoval v prvej polovici knihy. Pochopte, že samozrejme som chcela, aby sa Kristína s Michalom a Peťom zoznámila čo najskôr, ale nepredstavovala som si to takýmto "sekavým" spôsobom. A ja chápem, že dedina je malá a vkuse každý na každého naráža na jednom kroku, ale v knihe mi to už prišlo veľmi neprirodzené a predvídateľné. Keď sa scéna začala nejakou priamou rečou s uštipačnou poznámkou, hneď som vedela, kto sa ozval spoza Kristíninho chrbta. Druhý prvok, ktorý mi narúšal príjemný zážitok z čítania, narúšal aj tajomno príbehu. Spočiatku bolo nad bratmi Tamayerovcami rúško tajomna. Čitateľ nevedel, čo si o nich má myslieť, čo si prežili, čo sa im stalo a ani to, akí v skutočnosti sú. Autorka ma dokázala podržať v napätí, ale nie veľmi dlho, pretože odrazu prišla scéna, dlhý dialóg, kde to zo seba postavy vyklopili za pár minút. A odrazu to napätie vyprchalo. Neuberalo to na dynamike deja, ale ak by to bolo trošku lepšie "dotiahnuté", určite by som bola ako čitateľ zvedavejšia. 

Čo sa týka formy, teda štylistickej stránky, autorka sa rozhodla podať tento príbeh jednoducho a priamočiaro. Je to napísané ľahkým a príjemným štýlom, kde vám príbeh rýchlo plynie pred očami a zároveň si pri ňom oddýchnete. Nedopustím si však poznamenať, že pri niektorých pasážach som mala pocit, akoby to po prvej editácii nikto neskontroloval (kocka namiesto kočka, pri rybník apod.). Mňa osobne, možno preto, že nepochádzam z kraja, kde sa takýmto pomenovaním označujú dedkovia, dosť rušila prezývka "dede". Samozrejme, že som si na to zvykla, ale nesadlo mi to. 

Viem, že väčšia časť recenzie sa nesie v trošku kritickom duchu, ale to vôbec neznamená, že Šepot dúhy sa mi nepáčil. Práve naopak. Poslednú dobu som čítala o niečo ťažšie knihy a preto mi tento román padol veľmi vhod. Dokonca ma tak oslovil, že som ho prečítala za jedno nedeľné poobedie. Aj napriek tomu, že ma niekoľko vecí iritovalo, som si tento ľúbostný trojuholník a trpkú atmosféru príbehu dokázala vychutnať. V tomto príbehu sa nachádza láska, smútok, strata milovanej osoby, ale aj rôzne filizofické otázky, ktoré si každý z nás niekedy položí. 

Kristína mi síce až tak nesadla, no Tamayerovci si ma získali až príliš. Chcela by som aj pochváliť autorku za to, že väčšinu deja sa odohráva na dedine, nie v meste, a že poukazuje na skutočnosť, ako v niektorých rodinách povrchne fungujú vzťahy, predovšetkým k starším členom rodiny. Na rozdiel od poniektorých diel od slovenských autoriek, toto nie je tak sladko-naivné rozprávanie. Šepot dúhy sa viac viaže k smutným témam ako k veselým, čo sa mne osobne veľmi páčilo, lebo kniha mala váhu a istú serióznosť.  

"Dostaneme od života karty a musíme s nimi hrať. Nie vždy vyhráme."

Pred pár rokmi, kedy som čítala autorkinu prvotinu, Adonisa, som zažívala spokojné pocity z príbehu. A teraz, keď som staršia a omnoho náročnejšia čitateľka, mám dobrý pocit aj z tejto knižky. Z môjho osobného pohľadu je lepšia ako Adonis. Pojednáva o ťažších témach, je plná vtipných a aj smutných situácií a čo je najlepšie, ku koncu sa stane niečo, čo by vás len tak nenapadlo. Ak máte radi romány a slovenskú literatúru, po tejto knižke sa oplatí siahnuť. Nie je ľahká, no ani príliš ťažká na čítanie. Pre mňa to bola taká milá oddychovka, ktorá má isté posolstvo. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem samotnej autorke :)