Náš milý synáčik

Jeden syn, dvaja rodičia, jedna puberta. 

Autor: Silvia Antalíková                         
Počet strán: 207
Vydavateľstvo: Slovart
Rok: 2018

Od tejto malej knižky som nečakala nič viac, iba parádnu oddychovku. Na internete som narazila na niekoľko pozitívnych recenzií a bola som potešená, keď ma samotná autorka oslovila, či by som nebola ochotná zrecenzovať jej novinku. Nuž, bola. Takéto ponuky si vždy cením. No stále neviem, či som urobila dobre alebo zle.

Pôvodná anotácia sama o sebe neprezrádza veľa o deji, iba ponúka stručné zhrnutie toho, čo môže čitateľ očakávať. Šestnásťročný syn sa prvýkrát stretne so svojim otcom, dokonca uňho hneď zostane aj bývať. A to je teda poriadna životná výzva. No ak mám byť úprimná, osobne vôbec netuším o čo v tej knihe vlastne išlo. Bol to sled scén, ktoré na seba ako-tak nadväzovali, ale neutvárali žiadnu dejovú líniu a už vôbec neobsahovali žiaden konflikt. Príbeh sa mi čítal rýchlo, ale bolo mi jedno, čo sa tam deje. Možno aj z toho dôvodu, že postavy reagovali neprirodzene a nevytvárali žiadne spory alebo, už spomenuté, konflikty. Peter, hlavná postava, prijal fakt, že má otca, tak vlažne, nezáživne a neprirodzene, že som si mala chuť trhať vlasy. Postavy, teda ľudia, sa takto v reálnom živote nesprávajú. Veď už len pri tom, ako dostanem známku z písomky, zažijem viac emócií ako je vyobrazené v tejto scéne.

Ďalšia vec, ktorá mi neskutočne vadila, boli časti, kedy sa autorka snažila rozosmiať čitateľa. Nechápte ma zle, možno som pre túto knihu nie veľmi vhodný čitateľ, ale toto teda nebolo vôbec vôbec vôbec vtipné. Ani raz som sa pri tej knihe nezasmiala, len som sa s otvorenými ústami zamýšľala, či je toto považované za humor. Na druhú stranu, narazila som na nespočetne veľa komentárov na internete, kde ľudia písali, že sa pri tej knihe chytali za bruchá a že sa už dlho tak dobre nezasmiali. Asi som príliš vážny a náročný čitateľ, ale tieto "vtipy" ma neskutočne iritovali a vôbec mi nepripadali vtipné a ani vhodné.

Ak túto recenziu číta človek, ktorý si sem-tam niečo prečíta na mojom blogu, tak iste vie, že nezvyknem písať negatívne recenzie. No v tomto prípade, ak chcem byť naozaj úprimná a písať po svojom, nemám na výber. Pravda je taká, že na tejto knižke mi vadilo strašne veľa vecí. Postavy konali absolútne neprirodzene, dialógy boli nezáživné a o ničom, a to nehovorím o deji, klišé či štylistike. Antalíková nie je debutantkou, už jej pár kníh vyšlo, ale z textu som cítila nevypísanosť a veľmi "trhané" rozprávanie- autorka preskakovala od jednej veci k druhej a tretej, pričom ani jednu nevysvetlila dokonca.  Na moje prekvapenie som knihu prečítala za 3 hodiny, aj keď som sa párkrát musela nútiť.

Nerada píšem negatívne recenzie (aj keď niekedy si ich užívam), ale ja som naozaj nič svetlé na tejto knižke nenašla. Ja osobne si to vysvetľujem tak, že táto kniha je určená nižšej vekovej skupine, alebo aspoň omnoho nenáročnejším čitateľom. Nenašla som tu pochopenie pre nič, preto si myslím, že knižka si svojich správnych čitateľov ešte len nájde.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Komentáre

  1. Ono to asi bude skôr ten menej náročný čitateľ, na veku veľmi nezáleží, alebo ako by som to nazvala lepšie ako náročnejší čitateľ, prosto v knižke hľadáš stotoznenie a keď si sám omnoho citovejší tak to prosto s týmito knižkám nejdem. Takýchto zlých kniziek som už aj ja nasla tooolko, potom som chvíľu nahnevaná, potom mam chvíľu obdobie že no dobre, tak niekomu sa môže páčiť, predsa len niečo bla bla, ale nakoniec sa snažím byť pravdivá k sebe a keď ja v nej naozaj nevidím žiadny zmysel, nehanbím sa povedať, že bola zlá, je treba si na to nájsť ale aj objektívne dôvody :)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky