Navštívila som Dom Anny Frankovej

Annin denník som čítala pred niekoľkými mesiacmi, ale dojmy z jej slov a myšlienok vo mne pretrvávajú dodnes. Denník Anny Frankovej na mňa urobil dojem a vyvinula sa vo mne túžba navštíviť ten dom. 

Aby som bola úprimná, mojím snom nebolo len navštíviť Dom Anny Frankovej, ale zároveň aj Amsterdam a spoznať rovinatú krajinu. Popravde, doteraz nechápem ako je možné, že sa mi to všetko podarilo. Vidíte? Sny sa plnia. 

Lístky 

Keď sa u nás doma začalo šepkať o prázdninách v Holandsku, neprešiel deň, kedy by som nebola pomyslela na (múzeum) Dom Anny Frankovej. Každý týždeň som kontrolovala na internete koľko je voľných lístkov na daný deň. Vstupy sú v pätnásť-minútových intervaloch (teda musíte tam byť presne na čas,  na kedy máte zakúpenú vstupenku). Ak viete, ktorý deň by ste sa šli pozrieť do múzea a aj približný čas, neváhajte a objednajte si lístky cez internet. Na každý lístok objednaný elektronicky dopredu sa pripláca 0,50€ , ale je to určite lepšie ako stáť v polkilometrovom rade (nepreháňam, budete čakať minimálne hodinu a pol). Keď som vyšla z prehliadky, práve šli natešené Američanky k vstupu a keď uvideli ten dlhokánsky rad, zvýskli. Ak sa tomu chcete vyhnúť, nájdite si čas a objednajte si lístky dopredu.  

Moja návšteva 

Keď pôjdete do Amsterdamu, nikdy tam nechoďte autom. Zo všetkých strán sa na vás valia bicykle (ktoré majú, mimochodom, prednosť pred úplne všetkými účastníkmi premávky), autá vytvárajú zápchy a do toho sa hrnú biele električky. Ešte si domyslite húfy chodcov a skútre. Doprava je naozaj chaotická a čo je ešte horšie- nemáte kde zaparkovať. My sme tam samozrejme šli autom (ale len v ten deň) a asi trištvrte hodinu sme len hľadali parkovisko, ktoré by bolo verejné, nie len pre hostí hotela. Našťastie sme ho našli, ba čo viac, malo zlomenú rampu, čiže sme zaparkovali zadarmo. Na to sa určite nespoliehajte a zvoľte si iný druh dopravy. 

Keďže sú vstupy rozporciované na každých pätnásť minút, bola som v strese, či tam trafíme a prídeme včas. Vďakabohu sme to našli a prišli sme asi tri minúty predtým, ako nás začali púšťať dnu. Bohužiaľ bolo zakázané vnútri fotiť, čiže to, čo sa nachádza dnu, vám stručne opíšem. 

Po celý čas sa na stenách nachádzajú Annine napísané myšlienky a citáty (v holandčine a angličtine), ktoré sú doplnené fotkami jej samotnej a jej rodiny. V jednej z miestností nám premietli krátky film, čo slúžil ako predslov Anny, ktorý divákov vtiahol do historického obdobia v ktorom žila. Inými slovami: ocitli ste sa uprostred vojny. 

Exkurzia sa začína na úplnom prízemí a pokračuje smerom hore, cez niekoľko schodísk, až do ich úkrytu za knižnicou. Dokým sa tam dostanete, uvidíte mnoho autentických fotografíí, dokumentov, citátov a krátkych monológov Anninho otca a ženy, ktorá im po celý čas pomáhala. Iba oni dvaja mali to šťastie, že prežili.  

Osobne som očakávala, že ich úkryt bol menší. Pravda, nábytok sa tam nenachádzal a možno pre to mi to pripadalo dosť veľké pre sedem ľudí, ale z Anniných opisov som očakávala naozaj menšie izby a skromnejší úkryt. Bolo naozaj zvláštne a zároveň neuveriteľne dojemné, keď som sa prechádzala po izbách, kde kedysi žila. Že som videla obrázky speváčok, ktoré prilepila na stenu ona sama, lebo si chcela ozdobiť izbu. Že som videla knižku, ktorú čítala a list, ktorý napísala jej sestra.  

Annin dom, pohľad zvonku

Aj napriek tomu, že úkryt sa nachádza na samom vrchole budovy, múzeum nekončí. Je prepojené s vedľajšou budovou, kde sa nachádzajú ďalšie obrazovky s premietajúcimi videami, úplne prvé vydanie Anninho denníka v holandčine a... originál denníka. Myslím, že to nikoho neprekvapí, keď poviem, že to sa mi páčilo najviac. Bolo až neuveriteľné pohľadom sa dotýkať skla, ktoré sa nachádzalo len pár centimetrov nad zažltnutými listami, ktoré boli popísané Aninnými slovami. Keďže denník si Anna nepísala len do zošita, ale aj na obyčajné listy, celá jedna miestnosť bola venovaná výstave jej zápiskov s holandským a anglickým textom vedľa. Okrem jej denníka bolo možné pozrieť sa aj do zošita, kde si písala rôzne rozprávky a poviedky. Na to, aký mala vek, mala naozaj rozťahané písmo. Mimochodom, vedeli ste, že spočiatku o vydanie Anninho denníka nemalo žiadne vydavateľstvo záujem? Jej otec, ktorý šesť týždňov hľadal svoje dcéry a napokon, zistil, že zomreli, bol odmietnutý aj s vydaním jej denníka. Našťastie to nevzdal a práve aj vďaka jeho snahe máme možnosť prečítať si tak úprimnú spoveď obete vojny.

Východ tvoril samozrejme obchod so suvenírmi. Vlastne, bolo to skôr kníhkupectvo, kde bolo možné zakúpiť si Annin denník v rôznych jazykoch (češtinu ani slovenčinu som tam nevidela), pohľadnice či 3D model ich úkrytu. Keďže som jej denník čítala už predtým a chcela som si niečo odniesť z jej múzea, kúpila som si dve čiernobiele pohľadnice- obrázok domu a Anny, píšucej za stolom. Na poslednú chvíľu som zbadala plátenú tašku s logom múzea, tak som si zobrala aj tú. Naozaj som mala neuveriteľnú chuť kúpiť si tam niečo dych vyrážajúce (napríklad nejakú krásnu záložku s jej citátom), ale nič také som tam nenašla. 

Výhľad spred Anninho domu

Našťastie môj zážitok, moje dojmy a vlhké oči, mi nikto nikdy nevezme. Návštevu tohto domu určite neľutujem, doteraz je to pre mňa nenahraditeľný zážitok. Iste, dosť som sa obávala, či v múzeu nebude tlačenica a nedostatok kyslíka (čítala som recenzie), ale vôbec tomu tak nebolo. Neviem, či som vychytala dobrý čas alebo som mala len šťastie, ale bolo nás tam tak akurát, atmosféra z tamaď nevyprchala a celú hodinovú prehliadku som každým krokom intenzívne prežívala. Celé múzeum je krásne zariadené a premyslené do najmenších detailov- vidno, že si Holanďania dali záležať.

Čítali ste Denník Anny Frankovej? Chceli by ste navštíviť jej dom v Amsterdame?