Sherlock Holmes

Nie som detektív. Som detektívny konzultant. Jediný na svete. 

Autor: Sir Arthur Conan Doyle                                                              

Počet strán: 352 
Žáner: román, detektívny 
Vydavateľstvo: SnowMouse Publishing 
Rok: 2016 

Pôvodná anotácia: 
Novelou Štúdia v krvavočervenom sa začínajú dobrodružstvá najslávnejšej detektívnej dvojice všetkých čias, Sherlocka Holmesa a doktora Watsona.
Doktor Watson si po návrate z aktívnej vojenskej služby hľadá byt. Sherlock Holmes zase hľadá spolubývajúceho. Dohoda uzavretá medzi mužmi sa zdá byť obojstranne výhodná. No ak si doktor Watson myslel, že život na Baker Street 221B bude plynúť pokojne a hladko, mýlil sa. Netreba ho však ľutovať. Veď vďaka jeho zápiskom sa môžeme nechať zatiahnuť do vyšetrovania nevysvetliteľných vrážd a následne, v príbehu Podpis štyroch, do prípadu nezvestného dôstojníka. Čitateľovi sa črtajú príjemné vyhliadky na ďalšie záhady, jeden stratený poklad a jeden poklad nájdený. Nakoniec sa doktor Watson môže pokladať za šťastlivca.
Týmto zväzkom otvárame nové vydanie holmesovskej ságy, ktorá sa pýši zaujímavým dizajnom a brilantnými ilustráciami pre potechu každého milovníka kníh a obdivovateľov Sherlocka Holmesa obzvlášť. 

Moje hodnotenie: 
Ak sledujete môj blog na instagrame, tak vám určite neušlo, že som veľký fanúšik Sherlocka. Všetko sa to začalo asi pred štyrmi rokmi, keď som jedno leto narazila na seriál Sherlock s Benedictom Cumberbatchom a Martinom Freemanom. Môj život po tom už nikdy nebol ako predtým (myslím to seriózne). Koncom roka 2016 sa ku mne dostala správa, že vyšiel prvý diel novej edície Sherlocka v slovenskom jazyku. Neviem či ste ju videli naživo, ale trúfam si povedať, že takto pekne by mala byť premyslená každá kniha: myslím to hlavne po formálnej stránke a úprave knihy. Nielenže má kniha krásny premyslený chrbát, originálne ilustrácie namaľované Julom Nagyom, predelové strany so vzorovým papierom alebo pásik textilnej záložky, ale ešte aj výborný preklad a premyslené detaily. Napr. číslovanie nie je iba číslo strany, ale koľká strana z koľkých (255/352). Viem, že sú to len maličkosti a možno som tak trochu zaujatá, ale to, ako si vydavateľstvo veľmi dalo záležať, mi vyrazilo dych a príjemne ma prekvapilo. A ten preklad... och bože to bolo geniálne čítať. Aj napriek tomu, že kniha bola napísaná v devätnástom storočí a objavilo sa tam pár archaizmov, čítalo sa to poľahky a veľmi rýchlo. Klobúk dole pred pánom Prekladateľom Jánom Kamenistým. 

Aj napriek tomu, že zatiaľ je z edície vydaný iba jeden zväzok, nachádzajú sa v ňom dve novely, teda dva úplne iné príbehy. Prvým dielom s názvom Štúdia v krvavočervenom bol inšpirovaný prvý diel seriálu  Sherlock a druhý, Podpis štyroch, je spracovaný ako druhý diel tretej série (pod názvom Znamenie troch). Aj napriek tomu, že som všetky série seriálu videla niekoľkokrát, rozhodla som sa pustiť do knihy, aj keď som riskovala, že ma to bude nudiť. Bola som však zvedavá, aký je ten knižný Sherlock, ako to sám Doyle napísal a takisto ma aj zaujímala vyobrazená atmosféra detektívky. Na moje prekvapenie však obidva príbehy boli dimenzionálne odlišné od tých prípadov, čo som videla. Samozrejme, boli zachované postavy, detaily, či zvraty, ale okolnosti, miesta, podozrivé postavy atď., boli iné (teda ak v knihe vôbec boli). Nevadilo mi to, pretože som vlastne čítala úplne iný príbeh. A síce som sa viac tešila na Podpis štyroch, v konečnom dôsledku sa mi páčila prvá novela. Nad situáciami, ktoré sa objavili aj v seriálu som sa mierne pousmiala a to, čo bolo nové, ma zaskočilo a pohltilo. Druhý príbeh sa mi zdal o niečo slabší a jednoduchší, z toho som bola mierne sklamaná. 

Štúdia v krvavočervenom bol prípad, v ktorom boli zabití dvaja Američania v Londýne. A zároveň sa

tu zoznámil Doktor Watson so Sherlockom Holmesom, čo bolo tiež celkom vtipné. Nedalo mi to a v mysli som si predstavovala presne tých hercov, ktorí hrali v seriáli. 

Podpis štyroch bol tiež pofŕkaný krvou dvoch mŕtvych mužov, ale do toho tu bol zapletený aj poklad z Indie, nevyrovnané účty z minulosti a Watsonova láska (zamiloval sa a požiadal vyvolenú o ruku= všetko v jednom odseku, ale nekomentujem to, bolo to napísané pred dvomi storočiami). Aj napriek tomu, že to vyzerá lákavo a pestrejšie, mňa to nudilo a bolo to predvídateľnejšie. Teda, našli jeden dôkaz a na základe toho jedného faktu vystopovali vraha. Ďalších päťdesiat strán bolo ako dotyčný bez najmenších zábran vysvetľoval celý príbeh a prečo tak učinil (ako zaujímalo ma to, ale na päťdesiatich stranách??!!). 

(Prosím prosím počas čítania recenzie si pustite túto pesničku- jedná sa o poslednú pieseň v poslednej časti poslednej série. Tým, čo videli tú scénu, sa určite rozbúcha srdce.)

Ja chápem, že prvá kniha bola napísaná v roku 1887 a že vtedy bolo rozprávanie, chronológia príbehu, dynamika deja a aj myšlienkové pochody o dosť iné a menej výrazné, ale po tom, čo som videla seriál (ktorý bol geniálne hlavne vďaka scenáristom a hercom) som od knihy čakala len predsa niečo viac. V knihe mi Sherlock vôbec nepripadal nejako excelentne inteligentný či vnímavý. Síce medzi ostatnými vynikal, nebolo to niečo, čo by mi vyrazilo dych. Navyše, párkrát sa stalo, keď povedal nejaké vyhlásenie, ale autor si nedal tú námahu, aby to vysvetlil. Jednoducho to Sherlock povedal a bola to hneď pravda. Avšak musím uznať, že jeho sarkastické poznámky a anglický humor mi niekoľkokrát vyčarili úsmev na tvári. A keďže, asi som sa ešte o tom nezmienila, je rozprávačom príbehu Doktor Watson, získal si moje sympatie ešte väčšmi, keďže jeho štýl rozprávania bol uvoľnený a citlivý. 

"Možno máte pravdu, Watson," povedal. "Myslím si, že vo všeobecnosti je účinok kokaínu na ľudské telo škodlivý, ale, ako si denne overujem, na moju myseľ pôsobí až nadpozemsky povzbudzujúco a jeho vedľajšie účinky preto pokladám za zanedbateľné."

Ešte by som aj rada spomenula to, že knihu som naozaj hltala a preciťovala každé slovo (naučila som sa to pri Agathe Christie, ktorej naozaj záleží na detailoch) a naozaj mnohokrát som mala určité podozrenia a predstavovala som si aký záludný príbeh by to mohol byť, prešpikovaný zvratmi a tajomstvami, lenže... nič z toho nebolo. Autor akoby tie detaily a niektoré stopy jednoducho prehliadol. Avšak aj napriek všetkému sa mi Sherlock Holmes úprimne páčil. Viem, že na tú dobu to určite muselo byť fenomenálne a niečo nové. Aj napriek tomu sa mi Agathine príbehy páčili o niečo viac, keďže boli nápaditejšie, ťažšie rozlúštiteľné a pútavejšie. Agatha sa však narodila v tom roku, keď Doylova prvá kniha bola stará tri. A nečítala som ešte všetky diely. Tak uvidíme... 

Ak ste fanúšikmi Sherlocka (alebo vás to láka), určite siahnite po knižke alebo si aspoň pozrite seriál (kniha je zasadená do devätnásteho storočia v Londýne, seriál je zo súčasnosti). Tieto postavy sú naozaj také, ktoré sa vám vryjú pod kožu, rozosmejú vás a takisto očaria svojím intelektom. Ja osobne som naozaj zvedavá na ďalšie knižné diely v tejto prekrásnej edícii.