Všade samé korytnačky
Najlepšia Greenovka. Vraj.
Autor: John Green
Počet strán: 241
Vydavateľstvo: YOLi (Ikar)
Rok: 2018
Tak a opäť sa to stalo. Vyšla Greenovi nová kniha a internetový ošiaľ je všadeprítomný. Mňa však nepresvedčila reklama a ani instagramový nátlak, ale to, že mnoho (naozaj veľa) ľudí povedalo, že je to jeho najlepšia kniha. John Green sa radí medzi slávnych spisovateľov, ktorého meno nie je cudzie ani tým, ktorí od neho nič nečítali. Samozrejme je to asi aj vďaka jeho dvom najznámejším príbehom- Na vine sú hviezdy a Papierové mestá, ktoré majú aj svoje filmové spracovania. Preto, keď som počula, že toto je jeho najlepšia kniha, spozornela som a naozaj som si predsavzala, že sa na to pozriem. Aj keď, samozrejme, každý je len človek. Green je možno dobrý a populárny autor a bol schopný napísať úžasnú knižku Kam zmizla Aljaška, ale aj niečo také ako Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín, čo bol ešte väčší brak ako ten od Zoelly.
Všade samé korytnačky je román, ktorý Green napísal po naozaj dlhej pauze (bolo to päť rokov). Prestalo sa o ňom hovoriť, písať a diskutovať. Stiahol sa do úzadia a napísal príbeh, ktorý je vraj jeho najosobnejším, pretože hlavná hrdinka, Aza, trpí rovnakou poruchou ako samotný autor. Ide o obsesívno-kompulzívnu poruchu, čo je psychická choroba, kedy je človek uviaznutý vo svojich myšlienkach, ktoré sú častokrát pesimistické, vyvolávajú vo vás strach, úzkosť a ovládajú vás, aj keď viete, že sú nezmyselné. Azu som si nejako špeciálne neobľúbila, ani mi neprenikla pod kožu, ale poviem vám, nezávidela som jej ani minútu toho, čo sa jej odohrávalo v hlave. Sama totiž tvrdila, že je šibnutá, čo je možno istým spôsobom pravda, ale chúďa dievča, nemohla za to.
Kniha má aj jemný nádych detektívky, keďže otec Azinho starého kamaráta, Davisa, zmizol. A zhodou okolností bol aj miliardár. Očakávala som preto, že Aza a Davis sa odhodlajú na nejaké vzrušujúce dobrodružstvo, ktorého vyvrcholenie bude naozaj šokujúce, ba až neuveriteľné. Nuž, nestalo sa nič z toho. Nejaký ten vzťah sa medzi Azou a Davisom vyvíjal, ale pre mňa to bolo niečo letmé, vlažné a ani som im to neuverila. Akurát som Azu ľutovala, čo prežíva vo svojej hlave, keď sa bozkáva (nuž, prečítajte si o mikróboch, niečomu sa priučíte).
Avšak myslím si, že najhoršie asi bolo to, že prvá polovica knihy ma vôbec nebavila. Čítalo sa to dobre a rýchlo, ale absolútne nič (nepreháňam) sa tam nedialo a ja som ani netušila, čo tými prvými 100 stranami chcel autor povedať. Potom sa to však už rozbehlo v tom zmysle slova, že ma to už aj celkom začalo baviť, aj keď ma to nepohltilo.
Čo vám poviem, čakala som viac. Od Greena som nečítala úplne všetko (tuším mi chýbajú asi nejaké 2 knihy), ale viem, akým štýlom píše a čo sa od neho dá čakať. Klamala by som, keby som povedala, že som od tejto knižky mala veľké očakávania. Áno, bola som zvedavá, že čo to bude, ale nejaké extra očakávania som nemala (naposledy som od neho čítala Katheriny). Určite má Green na viac. Nehovorím, že to bolo zlé, ale mohlo to byť ešte hĺbavejšie, šokujúcejšie a napínavejšie. Miestami som aj prevracala očami nad pasážami, ktoré tam jednoducho nemuseli byť, pretože vyzneli ako nepodarený americký humor či pseudointelektuálstvo.
Autor: John Green
Počet strán: 241
Vydavateľstvo: YOLi (Ikar)
Rok: 2018
Tak a opäť sa to stalo. Vyšla Greenovi nová kniha a internetový ošiaľ je všadeprítomný. Mňa však nepresvedčila reklama a ani instagramový nátlak, ale to, že mnoho (naozaj veľa) ľudí povedalo, že je to jeho najlepšia kniha. John Green sa radí medzi slávnych spisovateľov, ktorého meno nie je cudzie ani tým, ktorí od neho nič nečítali. Samozrejme je to asi aj vďaka jeho dvom najznámejším príbehom- Na vine sú hviezdy a Papierové mestá, ktoré majú aj svoje filmové spracovania. Preto, keď som počula, že toto je jeho najlepšia kniha, spozornela som a naozaj som si predsavzala, že sa na to pozriem. Aj keď, samozrejme, každý je len človek. Green je možno dobrý a populárny autor a bol schopný napísať úžasnú knižku Kam zmizla Aljaška, ale aj niečo také ako Poučka o podstate predvídateľnosti Katherín, čo bol ešte väčší brak ako ten od Zoelly.
Všade samé korytnačky je román, ktorý Green napísal po naozaj dlhej pauze (bolo to päť rokov). Prestalo sa o ňom hovoriť, písať a diskutovať. Stiahol sa do úzadia a napísal príbeh, ktorý je vraj jeho najosobnejším, pretože hlavná hrdinka, Aza, trpí rovnakou poruchou ako samotný autor. Ide o obsesívno-kompulzívnu poruchu, čo je psychická choroba, kedy je človek uviaznutý vo svojich myšlienkach, ktoré sú častokrát pesimistické, vyvolávajú vo vás strach, úzkosť a ovládajú vás, aj keď viete, že sú nezmyselné. Azu som si nejako špeciálne neobľúbila, ani mi neprenikla pod kožu, ale poviem vám, nezávidela som jej ani minútu toho, čo sa jej odohrávalo v hlave. Sama totiž tvrdila, že je šibnutá, čo je možno istým spôsobom pravda, ale chúďa dievča, nemohla za to.
Kniha má aj jemný nádych detektívky, keďže otec Azinho starého kamaráta, Davisa, zmizol. A zhodou okolností bol aj miliardár. Očakávala som preto, že Aza a Davis sa odhodlajú na nejaké vzrušujúce dobrodružstvo, ktorého vyvrcholenie bude naozaj šokujúce, ba až neuveriteľné. Nuž, nestalo sa nič z toho. Nejaký ten vzťah sa medzi Azou a Davisom vyvíjal, ale pre mňa to bolo niečo letmé, vlažné a ani som im to neuverila. Akurát som Azu ľutovala, čo prežíva vo svojej hlave, keď sa bozkáva (nuž, prečítajte si o mikróboch, niečomu sa priučíte).
"Mám rád krátke básne bez rýmov, lebo taký je aj život."
"Aký je život?"
"Občas sa rýmuje, ale nikdy nie tak, ako by si čakala."
V deji sa samozrejme vyskytovala aj Azina najlepšia kamoška a tiež jej mama, ale nemalo to žiadnu gradáciu a ani konflikt, ktorý bolo potrebné vyriešiť. Väčšinou sa diali len také obyčajné bežné veci, sem-tam sa stalo niečo šokujúce, čo zmenilo smer vyvíjania sa deja, ale inak nič moc. Osobne som si myslela, že za anotáciou sa skrýva rozvetvený a premyslený príbeh, no v skutočnosti sa tam dokopy nič nestalo.
Avšak myslím si, že najhoršie asi bolo to, že prvá polovica knihy ma vôbec nebavila. Čítalo sa to dobre a rýchlo, ale absolútne nič (nepreháňam) sa tam nedialo a ja som ani netušila, čo tými prvými 100 stranami chcel autor povedať. Potom sa to však už rozbehlo v tom zmysle slova, že ma to už aj celkom začalo baviť, aj keď ma to nepohltilo.
"Do očí sa vám môže pozrieť každý, ale len zriedka nájdete niekoho, kto vidí rovnaký svet ako vy."
"A netreba zabúdať, že nikto sa nikdy s nikým nelúči, ak sa s ním nechce opäť stretnúť."Korytnačky mohli byť podľa mňa lepšie, ale aj stokrát horšie. Zaradila by som ich do takého sivého priemeru- nesklame, ani neohúri (teda aspoň mňa). Postavy mi vôbec neprirástli k srdcu, bolo mi jedno, že čo sa tam vlastne deje a koniec ma vôbec neuspokojil. Green to celé ukončil absolútne nezáživne a neoriginálne. Bolo to, ako by povedal Haruki Murakami, nie ako termálny prameň, ale ako horúca voda, ktorá vzápätí vychladne. Musím však uznať, že s výnimkou tej prvej polovice knihy, sa to čítalo veľmi dobre a rýchlo. Dokonca som bola prekvapená, koľko krásnych myšlienok sa v tejto knihe schováva. Ak máte radi tohto autora, dajte tomu šancu, aspoň si urobíte rozhľad a komplexnejší názor na Greenovu tvorbu. Za mňa to bola taká jednoduchá oddychovka, pri ktorej som vypla, no nezostali vo mne žiadne pocity či nadšenie. Celkom sklamanie, doteraz som nepochopila, ako to môže niekto považovať za jeho najlepšiu knihu.
Komentáre
Zverejnenie komentára