Všetko, úplne všetko: kniha vs. film

Kniha o riskovaní všetkého pre lásku od Nicoly Yoonovej zaznamenala veľkú senzáciu v knižnom svete. Ako to však dopadlo s jej filmovým spracovaním? 

Kniha 

O písanom slove som sa vyjadrila v už staršej recenzii, kde som bola sama prekvapená aké pocity vo mne evokovalo toto dielko. Je to pomerne krátky román, kde text oblievajú aj tzv. "obrázky", pretože dvaja protagonisti si poväčšine e-mailujú, posielajú správy alebo chatujú. Práve preto sa kniha číta veľmi rýchlo a príjemne, ba čo viac, skrýva v sebe naozaj krásne citáty. Bohužiaľ, bola som nemilo prekvapená z konca. Čakala som niečo úplne iné a ešte viac šokujúcejšie. Možno to bolo preto, lebo som fanúšička otvorených alebo takých nespokojných koncov, ktoré vás prinútia rozmýšľať nad príbehom aj dlho po jeho prečítaní. Avšak to, s čím prišla autorka, mi pripadalo ako prvý nápad, čo jej zišiel na um.  Neviem, mne osobne to ako originálne zakončenie neprišlo. 

Film 

Do kina som vedela s tým, že viem o čo ide. Vlastne ani netuším prečo som bola zvedavá na film, keď ma neoslovil ani trailer a ani herci. Asi som len  mala náladu pozrieť si niečo romantické pre tínedžerov, dúfajúc, že scenár bude naozaj napísaný podľa knižnej predlohy.
A verte či nie, keď som vyšla z kinosály, bola som mierne unesená, aj keď v podstate šlo o ten istý príbeh, len inak podaný. Za tie necelé dve hodinky som si stihla obľúbiť hercov a dokonca som mala pocit, že hlavná myšlienka, ktorú chcela Yoonová vysloviť, sa do mňa pomaličky zakoreňovala. Odrazu mi dej prišiel ešte smutnejší a vážnejší, ale aj napriek tomu ružový. Dejová línia poslušne nasledovala svoju papierovú predchodkyňu, takže žiadne prekvapenia v kine nečakajte. Páčilo sa mi aj to, že hlavné úlohy dostali herci o ktorých som až tak veľa nepočula (dobre no, Amandla hrala Rue v Hunger Games, ale to je asi tak všetko) a aj napriek tomu to hrali dobre a prirodzene. Koniec bol taký istý aký som očakávala (alebo vedela) a, bohužiaľ, bola som rovnako sklamaná. 

V konečnom dôsledku som naozaj rada, že som si pozrela aj film, pretože sa mi (neublížte mi) asi páčil viac ako kniha, ale len o trošku. Mala som pocit, že na plátne som sa s Maddelininým osudom vedela viacej stotožniť a žasnúť nad tým, ako dokázala 17 rokov trčať v jednom dome. A čo by robila, keby neexistoval internet? A ako by napredoval jej život, ak by Ollyho vôbec nespoznala a ona by bola odsúdená žiť iba v interiéri? A možno by sa nikdy nedozvedela pravdu... Predpokladám, že moje pochodové myšlienky asi nechápete, ale verte, že po pozretí filmu sa budú v hlave vynárať aj vám.